Mestské divadlo Brno sa rozhodlo investovať do novo prepracovaného hitu v muzikálovom svete. Je ním muzikál Flashdance, vytvorený na motívy rovnomenného filmu z osemdesiatych rokov. V Brne sa neplánovane, ale predsa odohrala svetová premiéra. Myslím, že je na mieste, aby som sa venovala aj samotnému muzikálu, nie len podaniu MDB, keďže tento muzikál ešte nie je bežne známy. Okrem notoricky známych piesní v ňom budeme počuť aj 16 nových, ktoré boli napísané v štýle osemdesiatych rokov. Piesne, ktoré poznáme z filmu (Maniac, Manhunt, Gloria, What a Feeling) a novo pridaná I Love Rock ´n´ Roll nadobudli v muzikálovom spracovaní odlišný postoj aj uchopenie (tento fakt posúva ďalej aj preklad do českého jazyka), z čoho vyplýva aj ich rozdielna kvalita. Tá je neporovnateľná s originálom. Ako všetci dobre vieme, pieseň v muzikáli plní funkciu prostredníka, vďaka ktorému sa hýbe dej vpred a je aj vnútornou výpoveďou hrdinov, nie iba náladovým podfarbením. Tvorcovia scenára (Tom Hedley, Robert Cary, Joe Eszterhas) sa úplne nedržali filmového umiestnenia a urobili dobre. Muzikál Flashdance sa tak nestáva iba jednoduchou napodobeninou filmu, ale vytvára si svoj vlastný svet postavený na oporných dejových pilieroch. V základoch sa pozeráme na ten istý príbeh boja, kde hlavná hrdinka Alexandra Owensová vymieňa oceľové krídla za tanečné a necháva sa uniesť vášňou k tancu a k partnerovi, Nickovi Hurleymu. Menia sa však „okoloidúce“ postavy a okolnosti. Alex po večeroch pracuje v nočnom tanečnom klube, kde sú jej kamarátkami Kiki, Gloria a Tess, vyskladané ako stavebnica lego zo žien z filmu. Konkurenčný klub už nie je nechutným stripteaseovým barom, ale pole dance klubom, kde dochádza k občasnej nahote (iba sa o nej hovorí, na scéne k nej nedochádza). Je daný väčší priestor druhej zamilovanej dvojici Jimmymu a Glorii, tanečniciam z Harryho klubu a aj samotnému Harrymu, ktorý sa musí vyrovnať s finančnou a osobnostnou konkurenciou klubu Chameleon. V inscenácii sa aj podrobnejšie vykresľuje vzťah zamestnanec/zamestnávateľ v oceliarňach v Pittsburghu pred zrútením priemyslu po hospodárskej kríze v USA.
Tvorca hudby Robbie Roth veľmi pekne a prirodzene zakomponoval malé zmeny v melodike a v tempe. Za ne najlepšie hovorí príklad piesne Gloria, kde došlo k výraznému spomaleniu, a tak k vytiahnutiu jej romantickej stránky na povrch.
Scéna je industriálna, zodpovedá miestnemu koloritu a po väčšine sa riadi pravidlom menej je viac. Ale ak chcete vidieť skutočné zváranie, dočkáte sa. Na premiére sa síce prejavil malý technický nedostatok, no na prvej repríze už plamene šľahali na všetky strany. Mestské divadlo Brno disponuje mnohými technickými možnosťami a zložité premeny scén sú u neho známe. V tomto prípade vsadila réžia na svetelný dizajn počas presunov kulís, v zmene mizanscén a v zmene nálad. Podporila prvok intimity medzi pármi zaľúbencov a pomohla pri vyjadrení vnútorných pocitov jednotlivých postáv.
Obsadenie do úloh je veľmi vydarené. Z premiéry na mňa najlepšie pôsobila Hana Holišová (Kiki). Jej výkon bol herecky, tanečne a spevácky kompaktný. Napriek tomu, že premiéra pôsobila trochu rozhádzane (je to pochopiteľné, samotný fakt premiéry je pre interpreta určite náročný a v tomto prípade sa k nemu pridala aj choroba, ktorá sadla na väčšinu hereckého obsadenia), ona bola vo svojich číslach maximálne vložená a počas jej „sólového“ vystúpenia (Manhunt) dokázala udržať naakumulovanú energiu. Jej kolegyňa v alternácii Viktoria Matušovová bola spevácky výraznejšia, no po hereckej stránke obe pojali rolu inak a obe presvedčivo. Igor Ondříček (Johny), Jiří Mach (Joe) a Jakub Zedníček (Andy Haris) podali konzistentný výkon. Ich herecká akcia bola prirodzená a podarilo sa im vytvoriť ilúziu skutočnosti. Aj Dušan Vitázek, aj Ondřej Studénka (Nick) svoju úlohu poňali trochu odlišne, no obaja vydarene. Komická postavička Glorie (Andrea Březinová alebo Johana Gazdíková) je herecky zrozumiteľnejšia a spevácky kvalitnejšia v podaní Johany Gazdíkovej. V postave Jimmyho sa strieda Lukáš Janota s Alešom Slaninom. Obaja sa svojej úlohy zhostili so cťou, no zdá sa, že Lukáš Janota sa inšpiroval komikou jeho postavy Zorra z rovnomenného muzikálu. Zvyšné postavy, ktoré majú viac alebo menej priestoru sú činoherne veľmi dobre zvládnuté. Osobne pre mňa podala Svetlana Janotová počas premiéry nadľudský výkon. Vzhľadom na to, v akom zlom stave mala hlasivky (čo bolo počuť pri 70 % jej spevu) je obdivuhodné, že vôbec rozprávala. V jej tanečnom prejave je vidieť vysokú technickú aj rozsahovú zdatnosť. Napriek tomu sa mi jej kolegyňa Ivana Vaňková v tanečnom prevedení páčila viac, pretože jej pohyb bol naplnený, precítený a opodstatnený. Taktiež vo frázovaní pri speve lepšie vystihla rytmiku osemdesiatych rokov. Avšak zdá sa, že pre väčšinu hlavného obsadenia sú určité spevácke party vysoko. Dúfam, že sa to dá pripísať iba momentálnemu angínovému obdobiu.
Pútavá a výnimočná choreografia v muzikáli Flashdance, by mala byť základom. Mala by byť pre tanečníka výzvou, aby pri každom predstavení mohol zo seba vydať maximum. V tomto prípade choreografi Igor Barberić a Aneta Majerová sa uspokojili so známkou dobre - priemerne. Choreografické party „baleťákov“ sú prepracované a aj keď ide v určitých častiach o jednoduché prvky, slúžia svojmu poslaniu, myšlienke ktorú majú niesť, a to zobraziť ľahkosť a ladnosť klasického tanca, ako bodu, ku ktorému sa hlavná hrdinka upína. Kratučká variácia na motívy moderného tanca à la Martha Graham spĺňa rovnaké požiadavky ilustrácie ďalšieho tanečného smeru. No tanečné variácie zboru, vedľajších úloh a najmä hlavnej hrdinky sú nedostačujúce. V momente, kedy dochádza k prirodzenej gradácii deja, hudobnej dynamiky a tempa, sa tanec iba vlečie, zostáva na predchádzajúcej úrovni. To pri stupňovaní všetkých ostatných zložiek nevytvára dojem stagnácie, ale úpadku. Záverečná choreografia prijímacích skúšok ostáva plochou a nudnou, aj keď obe alternácie Alex majú na viac, hlavne Svetlana Janotová.
Ak porovnávam premiéru a prvú reprízu, zdá sa mi, že repríza bola minimálne o 50 % lepšia - pôsobila jednotne, plynulo. Na tom má obrovskú zásluhu orchestrálne podanie a teda dirigentka Ema Mikešková. Nechala vyniknúť melodike osemdesiatych rokov. Gitara, ako reprezentant ústredného hudobného motívu bola pregnantnejšia, čo napomohlo celkovému vyzneniu. Do istej miery za to môže zodpovedať technická pripravenosť. Aj keď má divadlo generálku, väčšinou ešte na premiére sa vychytávajú posledné muchy, alebo ako na potvoru sa niečo pokazí, no tiež za to môže fakt, že dirigentka viedla svoj orchester s citom pre rytmickosť a hravosť hudby osemdesiatych rokov.
Ak ste klasický a/alebo pravidelný divák MDB, Flashdance sa vám bude páčiť, pretože vy svoje divadlo a svojich hercov milujete. Ak ste príležitostným návštevníkom a rozhodujete sa, či máte zainvestovať do najnovšej hitovky na svetovom trhu, vedzte, že MDB vám, čo sa spevných melódií týka, môže ponúknuť viac v iných svojich inscenáciách. Zdánlivá „problémovosť“ uvádzania muzikálu Flashdance by mohla tkvieť v jeho krehkej melodike, ktorá balancuje na tenkej čiare medzi klasickým „synťákovým“ a gitarovým zvukom osemdesiatok a podivnou harmóniou (to neplatí o dobre známych piesňach z filmu) a rytmikou, kde sa ľudské ucho pokúša nájsť záchytný bod, melodickú linku, ktorá ho prevedie hudobno-speváckou časťou. Ak sa interpretom a orchestru podarí na túto strunu naladiť, divák si odnesie z divadla potešenie.
Tom Hedley, Robbie Roth, Robert Cary, Joe Eszterhas: Flashdance, The Musical. Scénar - Tom Hedley, Robert Cary, Joe Eszterhas, libreto - Tom Hedley, hudba - Robbie Roth, texty piesní - Robert Cary a Robbie Roth. Podľa filmu spoločnosti Paramount Pictures. Muzikál v dvoch dejstvách. Hudobné naštudovanie a dirigenti Dan Kalousek a Ema Mikešková. Réžia - Stanislav Moša. Preklad - Jiří Josek. Zbormajster - Karel Škarka. Scéna - Christoph Weyers. Kostýmy - Andrea Kučerová. Choreografia - Igor Barberić a Aneta Majerová. Produkcia - Zdeněk Helbich. Svetová premiéra 28. 9. 2013, Mestské divadlo Brno.
Foto Jef Kratochvíl
Zatím nebyl přidán žádný komentář..