Klasický balet Spiaca krásavica v štyroch častiach (prológ a tri dejstvá) od Petra Iljiča Čajkovského uviedol balet Národného divadla Brno na javisku Mahenovho divadla.
Všetci poznáme klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke. Aké sú paralely s ruskou Spiacou krásavicou, pre ktorú libreto napísal Ivan Vsevoložskyj, no veľmi výrazne a zásadne do neho naveky vstúpil Marius Petipa, ktorý celé dielo režíroval? Sudičky sa menia na víly, pretože v bielom balete – ballet blanc – musí byt všetko vzdušné, vznášajúce sa nad zemským povrchom. Princezná Ruženka sa volá Aurora a pric Desiré. A na záver do príbehu vstupujú aj ďalšie známe rozprávkové postavy ako Vlk a Červená Karkuľka, Kocúr v čižmách, no a menej známa Biela mačička a Modrý vták s Princeznou Florinou. Pridávajú sa aj drahé kamene na čele s Diamantom. Prečo? Prichádzajú Aurore a Desirému zablahoželať k ich láske a radovať sa z toho, že kliatba bola zrušená. Choreograf Marius Petipa totiž dostal k dispozícii ďalšie tanečné figúry, ktorými mohol obohatiť celú tanečnú zložku baletu, takzvané divertissement. Tento svoj úmysel naplno rozvinul v treťom Čajkovského balete – Luskáčik, kde je skoro celá druhá polovica príbehu plná divertissementov. Aj v nich sa ukazovalo bohatstvo Petipovej choreografickej a pohybovej rozmanitosti.
Zaujímavosťou baletu Spiaca krásavica je, že od jeho vzniku, bol spjatý s bohatou scénou a honosnými kostýmami. Touto cestou sa vydalo aj Národné divadlo Brno i keď po svojom. Scéna (Peter Čanecký) je zdanlivo jednoduchá v duchu art deco, kde veľké podobizne ruží v triezvom fialovo – modro – zelenom nádychu, sem-tam ozvláštnené ružovou spríjemňujú a zjednocujú pohľad na javisko. Berú si primerané množstvo pozornosti, takže sa divák môže nerušene uchvacovať tanečnou nádherou. Ak by divákom ušlo očko, spletitosť tvarov na portáloch a v druhej polovici (2. a 3. dejstvo) aj na celom prospekte (zadná stena javiska), zamotá do svojho príjemného bludiska. Kostýmy (Ľudmila Várossová) vyzdvihujú a podtrhujú charaktery postáv. Zboru, ani hlavným predstaviteľkám nechýbajú pestrofarebné baleríny, doplnené o farebne ladiacu hornú časť v tvare korzetu – skrátka klasický kostým. Štatisti, mladé žiačky konzervatória a kráľovná majú síce dlhé sukne, no nadýchané, tiež v štýle klasickej baletnej elegancie a v ničom nezaostávajú za pestrosťou a nápaditosťou tých skôr spomínaných. Keďže sa príbeh odohráva na kráľovskom dvore a k tomu ešte aj v rozprávke, odtiene, materiály a zdobenie sú skutočne rozmanité aj u mužských predstaviteľov. Možno len pre Auroru v prvej časti bolo lepšie vybrať iný odtieň ružovej, pretože k farbe pokožky Klaudii Radačovskej sa veľmi nehodí a vyznieva fádne. Podľa fotografií v programe na ďalšej alternácii v podaní Eriko Wakizono ale zase krásne svieti, pretože jej tón pleti je o čosi tmavší. Tak ako v príbehu vidíme proti sebe stojace postavy zlej víly Carabosse a dobrej Orgovánovej (Šeřík) víly, tak sa nám ich symbolika zjavuje aj vo výbere farieb pre ich kostým. Carabosse je zahalená v temnej fialovej, no a Orgovánová víla zasa v jasnej, jemnej lila.
Vraví sa, že ak zvládnete odtancovať rolu Spiacej krásavice, v jej plnej technickej zložitosti, zvládnete už všetko. Ale ak by ste si mysleli, že zvyšné postavy to majú nejako výrazne ľahšie, veľmi sa mýlite. Postava Orgovánovej víly, Princ Desiré, víly, Kocúr v čižmách a Biela mačička, Modrý vták a Princezná Florina. Všetky tieto čísla a postavy sú nabité svojským charakterom, ktorý je s rozprávačským talentom zobrazený aj v technicko-pohybovej náročnosti, aj v choreografickej kresbe. Navyše všetko zapadá do kompaktného celku. Presný pohyb všetkých tanečníkov, sólistov, zboristov, konzervatoristov, spolu nádherne súzni. Precíznosť, s ktorou natrénovali choreografiu režisér Bachram Maripovič Juldašev podľa Mariusa Petipy a baletná majsterka Jana Ruggieri pôsobí ako jednoliaty celok.
Vílu Carabosse zväčša tancuje muž. Je to tradícia založená už prvým uvedením tohto baletu. Je pravda, že z času na čas na objaví divadlo, ktoré do roly zlej víly obsadí tanečnicu, ale v Brne sa držali originálu. Thoriso Magongwa bol herecky veľmi výrazný, aj keď tanečne veľa priestoru v tejto roli nedostal. Práca s paličkou a rozdiely v jej význame (raz ako symbol moci, sily, určenia, inokedy ako oporný bod v dobe slabosti) boli jasne čitateľné aj pre tých, ktorí na baletnú reč bez slov nie sú zvyknutí. Ako som spomínala vyššie, tento balet je plný tanečných a hlavne technických výziev. Predstaviteľka Aurory musí mať obrovskú výdrž, najmä v 1. dejstve pri Ružovom adagiu a 2. dejstve, keď sa princ po prvýkrát stretáva s Aurorou, teda s jej vidinou, ktorú mu predstavuje Orgovánová víla. V prvom prípade musí urobiť veľmi výrazný a jasný vstup na scénu aj do príbehu. Prísť s energiou, aká je šestnásťročným vlastná, no zároveň ukázať jemnú finessu prejavu, pretože je to kráľovská dcéra. Celú jej postavu by mala sprevádzať ľahkosť, navzdory technickej náročnosti pohybu. Dlho držaný balans, hravé suivi, naberané chainé a rond de jambe en l‘air až do nebies. To sú jej synonymá. Pri tanci primabaleríny by sme mali mať pocit, že ju to baví. Klaudia Radačovská, ktorá na premiére stvárnila rolu Aurory, vyzerala, že sa snaží predviesť prvky technicky správne a na výraz jej už nezvýšila energia. To ju možno trochu rozhodilo a nakoniec aj technika bola v niektorých momentoch neistá. Jej suivi a chainés boli zaťažkané. V partnerine, akoby sa bála pohnúť.
V ballet blanc má balerína mnoho priestoru a vraví sa, že partner jej robí iba „zdvíhača“. V tomto páre mal navrch 1. sólista pražského baletu Karel Audy j. h., ktorý svojim výrazom a podaním predčil svoju kolegyňu. V jeho tanečnom prejave bolo vidieť zmenu nálad, keď princ vystupuje medzi svojimi dvoranmi na verejnosti, a keď je nechaný osamote a odkrýva sa v ňom túžba po niečom väčšom. Je stratený a hľadá. V 2. dejstve, ktoré je technicky náročné by ste mali vidieť to, čo vyjadruje a nie jednotlivé kroky. A to sa mu nádherne podarilo. Jeho grand jeté je všeobklopujúce a luftury rýchle a ľahké ako pierko.
Do toho celý príbeh sprevádza Orgovánový víla a v podaní Andrei Popov Smejkalovej je to pastva pre oči. Jej výraz, technika, presnosť, srdce, ľahkosť, ladnosť, rozsah, všetko je uchvacujúce. Keď je na scéne, nedovolí Vám od nej odtrhnúť zrak. Víly ju pekne dopĺňajú, najmä Víla rozpustilosti, ktorú tancovala Barbora Bielková. Je hravá a zručne napĺňa svoje pomenovanie. Víla bezstarostnosti a Smaragdu v podaní Michaely Krajčovej trošku za ostatnými kolegyňami zaostávala. Možno to bolo iba nervozitou. Uvidím, ako to bude v ďalších predstaveniach, keď si pôjdem pozrieť iné alternácie. Zvyšné drahokamy boli friskné a pekne dopĺňali čísla rozprávkových postavičiek. Červená Karkuľka (Carolina Cogollos Isach) s Vlkom (Václav Šutorka) ukázali v krátkosti svoj príbeh, ktorý podali vtipne a rozšafne. Kocúr v čižmách (Arthur Abram) a Biela mačička (Barbora Bielková) zasa presne vystihli mačacie pohyby, tak zábavne hravé a pochabé. Modrý vták (Burak Serkan Cebeci) na javisku skutočne lietal. Jeho schopnosť udržať sa vo vzduchu bola až neuveriteľná. Spolu s Princeznou Florinou (Ichigo Oguro) tvorili dokonalý pár. Mali spoločnú ladnosť aj synchronicitu. Princezná bola hravá s krásne vzdušnými arabeskami. V jej tvári a tele sa javila úplná odovzdanosť tancu.
Tak ako vás na začiatku hudba vtiahla do deja, tak vás v príbehu celý čas držala, spoločne so všetkými tanečníkmi. Cestovali ste v príbehu, ako keď malé dieťa vo svojej mysli vidí rozprávku na dobrú noc. Celý dojem umocňovalo Mahenovo divadlo, ktoré tejto vydarenej Spiacej krásavici prepožičalo svoj historický pôvab.
Zatím nebyl přidán žádný komentář..